NAŠA
TVORBA

Všetko svieti.

Tváre. Obrazy. Mysle, ktoré neustále preskakujú z jedného podnetu na druhý. V žiari modrého svetla sa telá približujú a vzďaľujú. Strácajú sa v odrazoch, nachádzajú sa v pohybe. Hľadajú miesto medzi vonkajším svetlom a vnútorným tichom.

Blue Light je obraz krajiny, v ktorej vyrástla celá generácia. Krajiny plnej spojení, vzdialeností, šumu aj blízkosti. Krajiny, v ktorej sa učíme byť prítomní. Svetlo nezhasína. Otázkou zostáva, čo v jeho žiari dokážeme uvidieť.

„Blue Light“ je autorské tanečné predstavenie generácie, ktorá vyrastala obklopená obrazovkami, notifikáciami a neustálym tokom podnetov. Prostredníctvom tanca skúma digitálnu únavu, umelé svetlo a neschopnosť vypnúť – stavy, ktoré sa nenápadne stali súčasťou našej každodennosti. Predstavenie však nie je kritikou technológií ani sociálnych sietí. Tie sú prirodzenou súčasťou sveta, v ktorom žijeme, tvoria naše vzťahy, komunikáciu aj spôsob, akým objavujeme seba a svoje okolie.

Blue Light sa skôr pýta, ako sa mení naše prežívanie, pozornosť a vzťah k vlastnému ja vo svete, kde sa fyzický a digitálny svet neustále prelínajú. V obrazoch svetla, pohybu a kolektívnej energie zachytáva napätie medzi neustálym pripojením a túžbou po skutočnej prítomnosti.

Každodenný tlak v podobe výziev, ktoré sa ich ani priamo nemusia týkať. Generácia mladých ľudí, ktorá má ku sebe navzájom blízko viac než kedykoľvek predtým, no predsa sú osamelí a uväznení vo vlastných myšlienkach.

„Overthinking“ je fenoménom dnešnej doby. Ide o prehnané premietanie a premýšľanie nad problémami, ale aj bežnými vecami. V danej chvíli opustíme vlastné telo a prestaneme cítiť radosť zo života. Tento stav môže byť aj prejavom úzkosti či reakciou na traumu, ktorej sme boli vystavení.

Niečo sa deje, hoci navonok nič nepočuť. Tlmená ozvena, ktorá nikdy neutícha — rastie v zákutiach všedných chvíľ a nadobúda tvary, ktoré nemajú meno. Hlava sa plní možnosťami, ktoré sa nestanú, no napriek tomu vážia priveľa.

Prítomnosť sa rozpadá medzi tým, čo bolo, a tým, čo by mohlo byť. Strach, čo nemá tvár, sa zrazu stáva orientačným bodom. No možno aj zmätok je súčasťou cesty. Možno aj únik je forma návratu. A možno – len možno – netreba vedieť, aby sme mohli cítiť. Nie každá chyba znamená koniec. Nie každý tieň je hrozbou. Možno niekedy stačí zostať. Len tak. Možno… Určite! Možno…

Equilibrium al. rovnováha je v živote každého človeka sprievodcom k úspechu. Sprevádza ju život na vlnách. Často býva tŕnistý, plný prekážok, bolesti a vie nás položiť na kolená. No stále je radostný, plný prekvapení a spoločne s dobrým aj zlým predovšetkým pestrý. Život by nebol životom bez strachu, odvahy, stagnácie, priebojnosti, sklamania a nádeje. Keď však pochopíme zmysel trpezlivosti, otvoria sa nám dvere do života, ktorý je kompletný práve kvôli rovnováhe.

Equilibrium je aj neustále balansovanie nad priepasťou, ktorá je označovaná veľkým strašiacim pomenovaním – dospelosť. „Sú veľmi mladí, čo môžu vedieť o živote?“ Aj to sú stigmy a nálepky, s ktorými musia bojovať za to, aby boli plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Dokážu to? Dokážu čeliť nátlakom a očakávaniam ich rodičov a spoločnosti? Je možné ich neodsúdiť skôr, ako si ich vypočujeme? Cítia, že im pri hľadaní rovnováhy chýba podpora, ktorá by im dávala motiváciu začleniť sa.